Obec Pozdišovce je významnou národopisnom lokalitou. Rozprestiera sa na ploche 1 814 ha s výškovým rozdielom od 107 do 210 m. Kedysi bola táto lokalita dôležitým zdrojom obživy rôznych civilizácií. Zalesnená časť Pozdišovskej pahorkaniny (resp. Pozdišovského chrbta) okrem zveriny poskytovala v blízkych lesoch osídlencom aj dôležitú drevnú hmotu, svoje bohatstvo ponúkala v minulosti vodnatejšia riečka Duša. Odlesnená časť chotára zase poskytovala pôdu a pod povrchom sa nachádzali náleziská obsidiánu, keramických ílov vhodných na výrobu hlineného riadu a v súčasnosti priemyselne využívaného zemného plynu.

O dávnom osídlení lokality svedčia nálezy starých predmetov či zvyšky niektorých objektov – bronzové meče liptovského typu z mladšej doby bronzovej (poloha Kamenec), keramické zlomky ľudu pilínskej kultúry z toho istého obdobia nájdené v roku 1887, neolitické osídlenia v častiach Arenda a Kamenec, mohyly z neskorej doby kamennej či nález zlatej mince (solidus cisára Teodózia II.) z obdobia sťahovania národov. Zvyšky veľkomoravského osídlenia v susedných lokalitách i nedávny nález hrobov z 9.-10. stor. v miestnej časti Hvizda sú dôkazom toho, že územie obce nestálo bokom od civilizačného diania ani v časoch rozkvetu Veľkej Moravy či jej postupného začleňovania do uhorského štátu. Obecná kronika dokonca spomína existenciu hradu v období 1230-1300 na mieste zvanom Kripta, ktorá však doteraz nebola potvrdená.

Začiatok 14. stor. bol v Uhorsku poznačený bojom o trón, keď po meči vymrel kráľovský rod Arpádovcov. Kráľovskú korunu nakoniec získal Karol Róbert z Anjou, ktorý v roku 1315 osadu Pozdišovce so všetkým usadlosťami daroval Michalovi Akušovi (v rokoch 1321 – 1325 zemplínskemu županovi a neskôr aj iných stolíc) za jeho zásluhy v boji proti Matúšovi Čákovi Trenčianskemu. O sedem rokov neskôr kráľ túto donáciu potvrdil. Podľa maďarských prameňov tento majetok predtým patril Petrovi Renoldovi, čo dokazuje, že obec existovala ešte pred uvedenou zmienkou. Na prelome prvej a druhej tretiny 14. stor. je zmienka o katolíckom kostole, pri ktorom bola fara a katolícka škola. V roku 1365 sa v obci, ktorá mala charakter pevnosti, spomína aj hrad, ku ktorému patrilo 7 obcí. V tomto období sa obec spomína ako Pazdych, resp. Pazdycz. Neskorší majiteľ obce Andrej Sirmaj hovorí: „Pazdichy do Pazdich ex Magistro Mychk de gente Akus Suprema Comitz propagata“, čo znamená, že rodina Pazdichy (Pozdiš) pochádza od majstra Michala z rodu Akuš, od čoho sa vysvetľuje aj názov obce (sú aj iné tézy – pozn. autora). Taktiež jeden z prameňov potoka Lipovec (riviluth Lipoth – Lipócz) v najstaršej časti obce Vislok sa dodnes volá Pazdička.

V roku 1403 uhorský kráľ Žigmund daroval hrad s priľahlými obcami (Pozdišovce, Nová Ves, Slavkovce, Šamudovce, Krásnovce, Močarany a Suché) štyrom zemanom – Lorincovi Čebimu, Mikulášovi Kelečenimu, Tomášovi Németfalvimu a Benedikovi Liskajovi. Časť obce však zostala kráľovským majetkom. V listine z 10. februára 1404 riešiacej spor o majetok na leleskom konvente sa spomína „fortalícium“, čiže pevnosť, v osade Pozdišovce. Potvrdil aj pričenenie okolitých obcí k hradu. Z 11. októbra 1416 pochádza najstarší písomný doklad o hrnčiarstve na Slovensku, v ktorom sa okrem iného hovorí o ozbíjaní pozdišovských hrnčiarov poddanými michalovského pána Alberta, keď sa vracali z trhu domov. Mikuláš Vereš nemal potomkov, preto v roku 1421 prenechal polovicu svojho majetku Šemšejovcom. Od roku 1435 boli okrem Pozdišovských zemepánmi Uporiovci, Rozgoňovci a Edenfiovci. O päť rokov neskôr sa v obci so svojím sprievodom zastavil jágerský biskup Šimon Rozgoň (Rozhanovský). V polovici 15. stor. sa na Slovensku rozmáhalo bratrícke hnutie. V roku 1450 zvyšky bratríkov obec opustili. Uvádza sa, že šľachtic Michal sa musel vykúpiť 60 florenami. V roku 1475 sa časť obce stala majetkom rodiny Buttkajovej.

Začiatkom 16. stor. (okolo roku 1514) bol v časti Hvizda postavený kaštieľ, neskôr známy ako Weinbergerov. Z tohto obdobia máme málo informácií. Bolo poznamenané reformačným hnutím, ktoré zasiahlo aj našu obec. Podľa neskoršieho učiteľa K. Seredaja reformácia na Zemplíne začala už v roku 1522 a jej následkom sa zmenili náboženské pomery taktiež v Pozdišovciach. V súvislosti s tunajším kostolom (terajším evanjelickým) sa uvádza, že od roku 1598 slúžil už veriacim kalvínskeho vierovyznania. Počas viac ako pol storočia v ňom pôsobilo 8 kalvínskych kazateľov. Cirkev ani veriaci sa oň nestarali, neskôr kamenný kostolík chátral a bol na spadnutie, preto ho museli podoprieť piliermi. Koncom 16. stor. (1583) časť obce vlastnil Mikuláš Nádašdi, v roku 1598 Vido Melith, František Šemšej, Mikuláš Pazdiči (Pozdišovský) a František Rákoci.

V roku 1640 sa Pozdišovce stali majetkom Sirmajovcov, ktorí tu popri iných menších rodoch vlastnili majetky až do začiatku 20. stor. Ich príchodom sa začína súvislejšia reťaz správ o obci a menia sa náboženské pomery. V roku 1646/7 bola v obci zriadená školská stanica (protestantská škola), ktorú okolo roku 1650 navštívil významný pedagóg Jan Amos Komenský pri svojej ceste do Blatného Potoka (Sárospatak). Podžupan Peter Sirmaj, zakladateľ pozdišovskej vetvy tohto rodu tu za pomoci Zemplínskej stolice dal postaviť jeden z najkrajších kaštieľov a určil ho za rodinné sídlo. V polovici 17. stor. využil patronálne právo z 13. stor. a založil evanjelický cirkevný zbor. Koniec tohto storočia bol poznačený nielen náboženskými nepokojmi, ale aj silným sociálnym útlakom. Andrej Sirmaj vo svojom denníku roku 1692 píše, že mu utekajú poddaní najmä do Poľska. O päť rokov neskôr pozdišovskí poddaní napadli tunajší kaštieľ a vyplienili ho.

Na prelome 17. a 18. stor. Sirmajovci dali postaviť dom pre služobníctvo (1698-1701). V tom čase vlastnili 3 mlyny, 5 krčiem a majetky v 43 obciach so 118 poddanskými a 9 želiarskymi rodinami, 37 nájomníkmi a 25 remeselníkmi. Na pozdišovskom panstve zamestnávali 2 správcov, každý člen rodiny mal svojho sluhu, takmer každý aj svojho kuchára, komornú a zároveň platili učiteľa. Od roku 1709 okrem roľníkov z panstva hromadne utekali aj remeselníci – tkáči a kožušníci, menej hrnčiari. V tomto období sa počet obyvateľov rapídne znížil, pretože okrem útekov rady obyvateľstva preriedil aj mor. V roku 1710 na následky tejto epidémie zomreli aj traja vynikajúci hrnčiari – Vasej, Rigula a Petrila. Mnohé usadlosti zostali opustené. Život sa do obce vrátil po satmárskom mieri (1711), ktorým skončili protihabsburské povstania. Významným rokom v živote obce bol rok 1743. Na žiadosť pozdišovských hrnčiarov Meňhert Sirmaj založil hrnčiarsky cech. V tom istom roku sa uskutočnila kanonická vizitácia. Počas nej bolo rozhodnuté o zriadení „vyššej školy“ v obci pre deti zemplínskych šľachticov. Mala nahradiť slobodomyseľnú kalvínsku školu Blatnom Potoku. Zanikla začiatkom 19. stor. a vystriedalo sa v nej 10 rektorov. V roku 1749 sa objavili konkrétne štatistiky o počte obyvateľov. Z 544 obyvateľov bolo 233 gréckokatolíkov, 181 rímskokatolíkov, 126 evanjelikov a 14 kalvínov. V roku 1787 mala obec už 136 domov a 1011 obyvateľov. Postupne sa tu usádzalo aj židovské obyvateľstvo.

V roku 1818 zanikla pozdišovská „vyššia škola“, no význam obce týmto neutrpel. V lete 1831 vypukla v Zemplínskej a iných okolitých stoliciach Uhorska cholera, ktorá bola príčinou následného roľníckeho povstania na východe Slovenska. Aj keď priamo v obci k výraznejším prejavom nespokojnosti nedošlo, uskutočnili sa tu výsluchy s Ladislavom Kováčom, jedným z iniciátorov povstania. V 30-tych rokoch 19. stor. prišli do obce dvaja národní dejatelia – Karol Seredaj a Jonáš Záborský, zásluhou ktorých sa Pozdišovce stali kultúrnym a národným centrom Zemplína. Štúrovci ich nazývali „stratenou vartou Slovenska“. Okrem týchto dvoch dejateľov obec navštevujú aj ďalší – Pavol Jozef Šafárik, Bohuš Nosák Nezabudov či Andrej Radlinský. Pri sčítaní v roku 1869 žilo v obci doteraz najviac obyvateľov – 1 405. V tomto storočí bol v obci postavený mlyn, liehovar, škola a ďalšie stavby. Po Sirmajovcoch sa najväčšími vlastníkmi majetkov v obci stali Weinbergerovci. V ich kaštieli (v časti Hvizda) bol zriadený nižší stupeň židovskej školy. Skromné pracovné príležitosti poskytovala aj píla. Obec bola sídlom notariátu pre okolité obce, ktoré bolo neskôr prenesené do Vrbnice.

Na prelome 19. a 20. stor. vlastnil Samuel Weinberger 2 200 katastrálnych jutár pôdy. Pestoval pšenicu, ďatelinu, lucerku, mal lesný chov svíň, taktiež choval dobytok a ušľachtilé kone. Denne dodával do Michaloviec 160 litrov mlieka, vlastnil trojvalcový mlyn, liehovar, pílu... Evanjelickú školu okrem domácich navštevovali taktiež deti zo susedných Močarian a Laškoviec. Keďže kapacitne nepostačovala, v roku 1902 bola postavená aj štátna škola. V roku 1905 sa obcou prehnala silná víchrica, ktorá strhla strechu veže evanjelického kostola. Tá bola po oprave zvýšená z 26 na 33 metrov. V roku 1910 mala obec 1 219 obyvateľov, čo bolo do značnej miery ovplyvnené vysťahovalectvom v posledných desaťročiach. Sídlil tu poštový úrad, ktorý dodnes poskytuje služby aj pre okolité obce. K priekopníkom futbalu na Zemplíne patrili mladí Pozdišovčania, ktorí v roku 1912 porazili Michalovčanov na ich pôde 6:0.

V roku 1914 vypukla prvá svetová vojna, v ktorej bojovalo aj niekoľko Pozdišovčanov. Uprostred vojny (1916) boli z kostolnej veže rekvirované dva z troch zvonov. Po rozpade Rakúsko-Uhorska odišli z obce Sirmajovci (okrem vdovy Izabely Neundorfovej). O ich majetky sa stará správca Peter Végsso. Po vzniku Československa došlo v roku 1919 k parcelácii polí a lesov. V rokoch 1920 a 1921 sídlilo v sirmajovskom kaštieli veliteľstvo 52. delostreleckého pluku ČSA. O rok neskôr je v obci opätovne zriadený notársky úrad. Roku 1927 si gréckokatolíci postavili chrám, posvätený v tom istom roku. Postupne v obci ubúda židovského obyvateľstva, ktoré odchádza za lepšími podmienkami do blízkych Michaloviec. Niekoľkých priaznivcov si tu získava sekta Svedkov Jehovových. Životné podmienky obyvateľstva sa zlepšujú zavedením autobusového spojenia Košice-Mukačevo či elektrifikáciou domácností. V medzivojnovom období si postupne získava obľubu aj futbal, ktorý zaznamenáva rozmach po výstavbe štátne cesty Košice-Užhorod v 30-tych rokoch. O slovo sa hlásia aj miestni ochotníci, ktorí nacvičujú a hrávajú divadelné predstavenia najmä po príchode Júliusa Barča-Ivana na evanjelickú faru. Zabehnutý život obyvateľov narušila druhá svetová vojna. Boje neobišli ani samotnú obec, o ktorú sa bojovalo od 26. do 29. novembra 1944. Medzi obeťami na rôznych miestach boli aj Pozdišovčania.