História hrnčiarstva | |
Najstaršia zmienka | |
|
Prvá písomná zmienka o pozdišovskom hrnčiarstve pochádza z 11. októbra 1416 a je najstaršia svojho druhu na Slovensku. Uvádza sa v nej, že uhorský palatín Mikuláš Garaj žiada Zemplínsku stoličnú správu, aby vyšetrila prípad pozdišovských hrnčiarov Dionýza a Blažeja, ktorých v chotári ich obce prepadli a ozbíjali poddaní michalovského pána Alberta, keď sa vracali domov z trhu z Michaloviec. Zároveň žiada vinníkov potrestať... Aj keď pozdišovské hrnčiarstvo má nepretržitú tradíciu, ďalšie správy až do polovice 17. stor. sú sporadické a neoverené. Ide napr. o previnenie istého hrnčiara z roku 1597, ktorý bral neoprávnene hlinu z cechového hliniska či o prípad hrnčiara-priekupníka Polanského, ktorý mal údajne spor s vrchnosťou. |
Súvislejšie správy | |
Súvislejšie správy o hrnčiaroch sa objavujú po príchode Sirmajovcov do Pozdišoviec. Najviac sa o nich dozvedáme zo zápisníka Andreja Sirmaja, ktorý si viedol v rokoch 1680-1713. Spoločne s bratmi Mikulášom a Petrom zdedili v roku 1680 po jednom hrnčiarovi v celkovej hodnote 300 florenov. V tom istom roku spomína aj konkrétne mená hrnčiarskych majstrov – J. Remák, J. Hujdak, František, J. Hudák, V. Rigula, A. Šemšej, J. Adam, F. Belanský a A. Piroha. O desať rokov neskôr spomína už len 4 hrnčiarov a v roku 1697 8 majstrov. Zaujímavá zmienka pochádza z 30. novembra 1693, kedy Andrejova matka Anna kúpila svojmu vnukovi Meňhertovi hrnčiara Rigulu. |
|
Založenie cechu | |
Významným medzníkom bol 8. január 1743, kedy miestny zemepán Meňhert Sirmaj na žiadosť hrnčiarov založil cech, ktorý listinou „Punkta a Poradek Remesla Harčzarskeho, to gest Pozdisowskych Harčzaruw“ z 20. marca toho istého roku aj potvrdzuje. Cechové predpisy obsahujú 18 bodov – artikúl. V zozname hrčiarov figuruje 39 mien majstrov a ich synov. Vznik cechu mal pre hrnčiarov veľký význam, pretože ich zrovnoprávnil s mestskými remeselníkmi, zamedzilo sa vnútornej konkurencii, zabezpečila sa ochrana pred potulnými remeselníkmi a vyššia kvalita vyrábaného tovaru. |
|
Ďalší rozmach | |
Pozdišovská hrnčiarska dielňa vzbudzuje postupne pozornosť popredných cestovateľov a obec sa objavuje v maďarských i nemeckých lexikónoch ako nálezisko výbornej hliny vhodnej na výrobu riadu. Najvyšší počet – 61 hrnčiarov je zaznamenaný v roku 1867. Z výsledkov sčítania obyvateľstva o dva roky neskôr poznáme aj konkrétne mená hrnčiarskych majstrov a učňov. Väčšinou to boli otcovia a ich synovia. Konkurovali im hrnčiari z Užhorodu a Sárospataku (Blatného Potoka), no dopyt po hlinenom riade bol taký veľký, že len na chýrnych týždenných trhoch v Humennom predali 20-25 vozov tovaru. Okrem toho predávali aj v Michalovciach, Sečovciach, Trebišove, Sárospataku, Veľkých Kapušanoch, Veľkom Bereznom, Sobranciach, Snine a inde. |