Osobnosti |
|
||||||
Andrej ČIŽMÁRIK (1919– 2002) | |||||||
hrnčiar, majster ľudovej umeleckej výroby | |||||||
Narodil sa 5. novembra 1919 v Pozdišovciach. Pochádzal z hrnčiarskej rodiny, kde otec i traja synovia boli hrnčiarmi. Do styku s hrnčiarskou hlinou prišiel ako 14-ročný. Spočiatku vykonával pomocné práce, no keď dostal príležitosť pracovať za kruhom, vydržal za ním 55 rokov. Pracoval v domácej dielni, pri ktorej bola aj hrnčiarska pec. S výrobkami chodievali Čižmárikovci na trhy do Sobraniec, Sečoviec, Humenného i Krásneho Brodu. Na dlhšie trate si najímali furmana s koňmi. V roku 1947 sa A. Čižmárik zúčastnil odborného kurzu pre pozdišovských hrnčiarov, kde preukazoval svoju zručnosť. V tom istom roku vstúpil do hrnčiarskeho družstva. Vytáčal svietniky, kvetináče, taniere, vázy, mliečniky, silky, špásové koršovy, lieviky, misky a iné výrobky. Jeho umenie bolo ocenené titulom "Majster ľudovej umeleckej výroby". Navrhoval nové vzory, vykonával aj funkciu inštruktora. Za hrnčiarskym kruhom pracoval do roku 1990. Zomrel 11. marca 2002. |
|||||||
Ján ČIŽMÁRIK (1911 – 1975) | |||||||
hrnčiar, majster ľudovej umeleckej výroby | |||||||
Narodil sa 6. septembra 1911 v hrnčiarskej rodine. Hrnčiarstvu sa venoval už v chlapčenskom veku. Začínal pomocnými prácami v dielni, kopaním hliny, neskôr pracoval za kruhom. Pracoval v zložitých podmienkach veľkej hospodárskej krízy, neskôr druhej svetovej vojny. V roku 1947 sa zúčastnil odborného kurzu, ktorý pre pozdišovských hrnčiarov pripravila prof. Júlia Horová-Kováčiková. V tom istom roku vstúpil do novozaloženého hrnčiarskeho a výrobného družstva Svojráz. Nové poznatky a onedlho i lepšie podmienky mu umožnili naplno uplatniť svoje schopnosti. Vypracoval sa medzi popredných majstrov pozdišovskej hrnčiarskej dielne. Spoločne s mladším bratom Andrejom a ďalšími hrnčiarmi predložili desiatky ba stovky nových vzorov výrobkov. Jeho výrobky reprezentovali pozdišovskú keramiku na mnohých domácich i zahraničných výstavách. Bol ocenený titulom „Majster ľudovej umeleckej výroby“. Zomrel 4. júla 1975 v Pozdišovciach. |
|||||||
Andrej DANKO (1919 – 1972) | |||||||
hrnčiar, majster ľudovej umeleckej výroby | |||||||
Narodil sa 15. februára 1919 v Pozdišovciach. V rokoch 1935-1949 pracoval ako samostatný hrnčiar. V roku 1947 sa zúčastnil odborného kurzu pre pozdišovských hrnčiarov, o dva roky neskôr vstúpil do Hrnčiarskeho výrobného a predajného družstva. Postupne sa vypracoval medzi popredných umelcov. Využíval vzory pozdišovského hrnčiarstva, jednoduché tvary a dekor so zachovaním úžitkovej hodnoty výrobkov. Zväčša používal iba tri farby – bielu a modrú na čiernom podklade alebo priamo na črepe. Jeho doménou bol najmä prepis keramiky do miniatúr, realizovaný ručne a na vysokej technickej úrovni. Vyrábal aj drobné úžitkové predmety figurálneho charakteru. Jeho výrobky boli vystavované na mnohých domácich i zahraničných výstavách. Bol ocenený titulom Majster ľudovej umeleckej výroby. Zomrel 18. apríla 1972 v Košiciach. |
|||||||
Andrej FABRICI (1751 – 1830) | |||||||
evanjelický kňaz, náboženský spisovateľ | |||||||
Narodil sa 20. augusta 1751 v Pozdišovciach v rodine evanjelického kňaza Dávida F. Základné vzdelanie získal doma, neskôr študoval na evanjelickom kolégiu v Prešove, na lýceu v Šoproni a univerzite v Jene. Od roku 1776 pôsobil ako vychovávateľ v šľachtických rodinách v Holumnici, Budimíre a Budíne. Od roku 1784 bol farárom vo Veľkej Lomnici, neskôr v Poprade (1789) a v rokoch 1813-1825 bol seniorom 13 spišských miest. Podieľal sa na vypracovaní poriadku potiského dištriktu (Fabrici-Berzeviciana coordinatio), je autorom mnohých náboženských básní a náboženských piesní. V rukopise zostal jeho opis tzv. prešovských jatiek generála Caraffu. Z jeho tvorby treba spomenúť nasledujúce diela: Das Verlangen des Frommen nach dem hanse des Herrn..., Lieder welchen, Catechismusr Dr. Martini Lutheri, Gradus consanquinitatis et affinitatis Ang. Et Helv. Confessioni addictis in Hungaria prohibiti, quos ex edicto matrimoniali enodavit a iné. Zomrel 23. januára 1830 v Poprade. |
|||||||
Dávid FABRICI (1716 – 1772) | |||||||
rektor „vyššej“ školy, evanjelický kňaz, náboženský spisovateľ | |||||||
Narodil sa 15. decembra 1716 v Roškovanoch v rodine hospodárskeho správcu u grófa Čákyho. Študoval v Prešove, Levoči a v rokoch 1741-1743 na univerzite vo Wittenbergu. Po skončení štúdií bol rektorom v Sabinove. V Pozdišovciach pôsobil v rokoch 1745/6 ako prvý rektor na novozaloženej „vyššej“ škole a v rokoch 1746-1772 ako zborový farár miestneho evanjelického cirkevného zboru. V roku 1651 sa mu narodil syn Andrej, neskorší evanjelický kňaz a náboženský spisovateľ. Počas jeho pôsobenia v obci začala rozsiahla obnova evanjelického chrámu, zničeného požiarom v roku 1762. bol autorom náboženských úvah, modlitieb a veršov, ktoré zostali v rukopise. Z jeho tvorby možno spomenúť: Ordo circa administrationem sacrae Domini coenae observandus, Nábožně o povinnostech člověka na smrtedelné posteli ležícího přemyšlování, Brevis consignatio eorum, quae facta sunt cum ministris ev. ecclesiae Hung. In eorundem cordemnatione 1673-1676. Zomrel 2. februára 1772, pravdepodobne v Pozdišovciach. |
|||||||
Mojžiš Šimon FELDMANN (1860 – 1927) | |||||||
hlavný peštiansky rabín | |||||||
Narodil sa 10. januára 1860 v Pozdišovciach. Po čase odchádza k svojmu strýkovi do Galanty, kde učí na židovskej škole, neskôr do Pešti (dnes súčasť Budapešti). Tu sa v roku 1900 stal hlavným rabínom Rombachu, v ktorom boli združení významní rabíni. V rokoch 1920-1926 vyučoval liturgiku v rabínskom seminári. V tom čase Rombach nemal najlepšiu povesť, no jeho postoj v náboženských otázkach bol striktný. Napriek tomu pomáhal udržiavať harmóniu medzi modernou oriantáciou komunity a jej tradicionalistickými členmi. V rukopise zanechal množstvo hebrejských spisov. Zomrel 11. augusta 1927 v Budapešti. |